Život Prešova
online
online
Pred rokom zomrel prvý prezident samostatnej SR Michal Kováč
05.10.2017 Humenné
Bratislava 5. októbra (TASR) – Vo štvrtok 5. októbra si pripomenieme prvé výročie úmrtia politika a bankára Ing. Michala Kováča, CSc., ktorý bol v rokoch 1993-1998 prvým prezidentom samostatnej Slovenskej republiky (SR).
Z nevýrazného politika v tieni Vladimíra Mečiara sa ako prezident zmenil na symbol odporu proti mečiarizmu.
Narodil sa 5. augusta 1930 v obci Ľubiša v okrese Humenné. Po maturite na Obchodnej akadémii v Humennom pokračoval v rokoch 1950-1955 v štúdiu na Vysokej škole ekonomickej (VŠE, dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave. Tu zostal potom pôsobiť ako asistent a neskôr bol jej externým pedagógom. V tom istom čase pôsobil aj v Oblastnom ústave Štátnej banky československej (ŠBČS, 1956-1965). V rokoch 1965-1966 prednášal v Bankovej škole na Kube a potom, v rokoch 1967-1969 bol námestníkom Živnostenskej banky v Londýne v Spojenom kráľovstve. Z Londýna ho v roku 1969 odvolali a v roku 1970 ho vylúčili z Komunistickej strany Československa (KSČ). Stal sa radovým bankovým úradníkom v ŠBČS. V bankovníctve pracoval až do roku 1989 a popritom bol vedeckovýskumným pracovníkom Výskumného ústavu pre financie a úver, neskôr pracovníkom Ústredného ústavu národohospodárskeho výskumu (1978-1989), kde sa venoval problémom menovej politiky. Tiež externe prednášal na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT, dnes Slovenská technická univerzita - STU) v Bratislave.
Po novembri 1989 sa Michal Kováč angažoval v hnutí Verejnosť proti násiliu (VPN). V decembri 1989 sa stal ministrom financií, miezd a cien SR vo vláde národného porozumenia (vo funkcii bol do mája 1991, po odvolaní Vladimíra Mečiara z postu predsedu vlády podal demisiu). V rokoch 1991-1993 bol členom Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) a jeho podpredsedom pre ekonomickú oblasť. V prvých slobodných voľbách v júni 1990 bol ako kandidát VPN zvolený za poslanca Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (FZ ČSFR, 1990-1992). Po parlamentných voľbách v roku 1992 bol členom Predsedníctva FZ ČSFR, dňa 25. júna 1992 ho zvolili za predsedu FZ ČSFR. V tejto funkcii pôsobil do zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky k 31. decembru 1992.
Ako kandidát HZDS bol Michal Kováč poslancami Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) 15. februára 1993 zvolený v druhom kole prezidentských volieb za prvého prezidenta samostatnej Slovenskej republiky. Hlavou štátu a súčasne hlavným veliteľom Ozbrojených síl (OS) SR bol od 2. marca 1993 do 2. marca 1998. Napriek tomu, že sídlom slovenského prezidenta nemal byť v budúcnosti Bratislavský hrad, svoj úrad začal vykonávať Michal Kováč práve v týchto historických priestoroch. Tu úradoval až do roku 1996, kedy sa presťahoval do Grassalkovichovho paláca, ktorý sa stal definitívnym sídlom slovenských prezidentov.
Jeho pôsobenie na poste hlavy štátu poznamenali nedorozumenia s premiérom SR a zároveň šéfom HZDS Vladimírom Mečiarom, prameniace z nesúhlasu prezidenta SR s niektorými činmi a rozhodnutiami vtedajšej vládnej garnitúry. Kováčova správa o stave spoločnosti, ktorú predniesol v marci 1994 v parlamente, mala za následok vyslovenie nedôvery Mečiarovi zo strany členov slovenského zákonodarného zboru a pád jeho druhej vlády. Po návrate Vladimíra Mečiara do premiérskeho kresla koncom roka 1994 a Kováčovom odmietnutí vymenovať Ivana Lexu do funkcie ministra pre privatizáciu nasledovalo každoročné znižovanie rozpočtových prostriedkov pre Kanceláriu prezidenta SR, ignorovanie jeho zahraničných ciest a návštev v regiónoch zo strany slovenskej vlády a štátnej správy. Spory vyvrcholili po tom, ako skupina mužov neďaleko Svätého Jura ilegálne zavliekla 31. augusta 1995 jeho syna Michala Kováča ml. do Rakúska, kde ho zatkla polícia na základe zatykača Interpolu.
Po uplynutí prezidentského mandátu Michal Kováč opätovne kandidoval na funkciu hlavy štátu v prezidentských voľbách 1999. Kandidatúry sa však v predvolebnej kampani 11. mája 1999 vzdal.
Michal Kováč bol spoluzakladateľom Nadácie Michala Kováča (1998) a venoval sa aj práci v Nadácii Václava Havla. Bol čestným predsedom Centra pre európsku politiku a čestným členom Hospodárskeho klubu (NEF). Bol spoluzakladateľom Nadácie na podporu slovenských študentov študujúcich v Českej republike (ČR) a českých študujúcich v SR. V roku 1994 mu v Spojených štátoch amerických (USA) udelili Cenu Inštitútu pre štúdie Východ-Západ za mimoriadny prínos k medzinárodnému porozumeniu a počas oficiálnej návštevy Poľska získal Veľký kríž za zásluhy o Poľskú republiku (1994). V roku 1995 dostal v USA Cenu Americkej advokátskej komory - Právnej iniciatívy pre strednú a východnú Európu - za mimoriadny prínos k budovaniu právneho štátu, ako aj Cenu Lions Clubu. Bol držiteľom ďalších ocenení a vyznamenaní doma i v zahraničí.
V roku 2003 pri príležitosti 10. výročia jeho inaugurácie vyšla kniha s názvom Nový štát a jeho prvý muž Michal Kováč očami svojich spolupracovníkov a v roku 2010 vyšli jeho Pamäti: Môj príbeh občana a prezidenta.
Z nevýrazného politika v tieni Vladimíra Mečiara sa ako prezident zmenil na symbol odporu proti mečiarizmu.
Narodil sa 5. augusta 1930 v obci Ľubiša v okrese Humenné. Po maturite na Obchodnej akadémii v Humennom pokračoval v rokoch 1950-1955 v štúdiu na Vysokej škole ekonomickej (VŠE, dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave. Tu zostal potom pôsobiť ako asistent a neskôr bol jej externým pedagógom. V tom istom čase pôsobil aj v Oblastnom ústave Štátnej banky československej (ŠBČS, 1956-1965). V rokoch 1965-1966 prednášal v Bankovej škole na Kube a potom, v rokoch 1967-1969 bol námestníkom Živnostenskej banky v Londýne v Spojenom kráľovstve. Z Londýna ho v roku 1969 odvolali a v roku 1970 ho vylúčili z Komunistickej strany Československa (KSČ). Stal sa radovým bankovým úradníkom v ŠBČS. V bankovníctve pracoval až do roku 1989 a popritom bol vedeckovýskumným pracovníkom Výskumného ústavu pre financie a úver, neskôr pracovníkom Ústredného ústavu národohospodárskeho výskumu (1978-1989), kde sa venoval problémom menovej politiky. Tiež externe prednášal na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT, dnes Slovenská technická univerzita - STU) v Bratislave.
Po novembri 1989 sa Michal Kováč angažoval v hnutí Verejnosť proti násiliu (VPN). V decembri 1989 sa stal ministrom financií, miezd a cien SR vo vláde národného porozumenia (vo funkcii bol do mája 1991, po odvolaní Vladimíra Mečiara z postu predsedu vlády podal demisiu). V rokoch 1991-1993 bol členom Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) a jeho podpredsedom pre ekonomickú oblasť. V prvých slobodných voľbách v júni 1990 bol ako kandidát VPN zvolený za poslanca Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (FZ ČSFR, 1990-1992). Po parlamentných voľbách v roku 1992 bol členom Predsedníctva FZ ČSFR, dňa 25. júna 1992 ho zvolili za predsedu FZ ČSFR. V tejto funkcii pôsobil do zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky k 31. decembru 1992.
Ako kandidát HZDS bol Michal Kováč poslancami Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) 15. februára 1993 zvolený v druhom kole prezidentských volieb za prvého prezidenta samostatnej Slovenskej republiky. Hlavou štátu a súčasne hlavným veliteľom Ozbrojených síl (OS) SR bol od 2. marca 1993 do 2. marca 1998. Napriek tomu, že sídlom slovenského prezidenta nemal byť v budúcnosti Bratislavský hrad, svoj úrad začal vykonávať Michal Kováč práve v týchto historických priestoroch. Tu úradoval až do roku 1996, kedy sa presťahoval do Grassalkovichovho paláca, ktorý sa stal definitívnym sídlom slovenských prezidentov.
Jeho pôsobenie na poste hlavy štátu poznamenali nedorozumenia s premiérom SR a zároveň šéfom HZDS Vladimírom Mečiarom, prameniace z nesúhlasu prezidenta SR s niektorými činmi a rozhodnutiami vtedajšej vládnej garnitúry. Kováčova správa o stave spoločnosti, ktorú predniesol v marci 1994 v parlamente, mala za následok vyslovenie nedôvery Mečiarovi zo strany členov slovenského zákonodarného zboru a pád jeho druhej vlády. Po návrate Vladimíra Mečiara do premiérskeho kresla koncom roka 1994 a Kováčovom odmietnutí vymenovať Ivana Lexu do funkcie ministra pre privatizáciu nasledovalo každoročné znižovanie rozpočtových prostriedkov pre Kanceláriu prezidenta SR, ignorovanie jeho zahraničných ciest a návštev v regiónoch zo strany slovenskej vlády a štátnej správy. Spory vyvrcholili po tom, ako skupina mužov neďaleko Svätého Jura ilegálne zavliekla 31. augusta 1995 jeho syna Michala Kováča ml. do Rakúska, kde ho zatkla polícia na základe zatykača Interpolu.
Po uplynutí prezidentského mandátu Michal Kováč opätovne kandidoval na funkciu hlavy štátu v prezidentských voľbách 1999. Kandidatúry sa však v predvolebnej kampani 11. mája 1999 vzdal.
Michal Kováč bol spoluzakladateľom Nadácie Michala Kováča (1998) a venoval sa aj práci v Nadácii Václava Havla. Bol čestným predsedom Centra pre európsku politiku a čestným členom Hospodárskeho klubu (NEF). Bol spoluzakladateľom Nadácie na podporu slovenských študentov študujúcich v Českej republike (ČR) a českých študujúcich v SR. V roku 1994 mu v Spojených štátoch amerických (USA) udelili Cenu Inštitútu pre štúdie Východ-Západ za mimoriadny prínos k medzinárodnému porozumeniu a počas oficiálnej návštevy Poľska získal Veľký kríž za zásluhy o Poľskú republiku (1994). V roku 1995 dostal v USA Cenu Americkej advokátskej komory - Právnej iniciatívy pre strednú a východnú Európu - za mimoriadny prínos k budovaniu právneho štátu, ako aj Cenu Lions Clubu. Bol držiteľom ďalších ocenení a vyznamenaní doma i v zahraničí.
V roku 2003 pri príležitosti 10. výročia jeho inaugurácie vyšla kniha s názvom Nový štát a jeho prvý muž Michal Kováč očami svojich spolupracovníkov a v roku 2010 vyšli jeho Pamäti: Môj príbeh občana a prezidenta.
Bývalý slovenský prezident Michal Kováč zomrel 5. októbra 2016 vo veku 86 rokov v Nemocnici svätého Michala v Bratislave na zlyhanie srdca. Roky ho trápila Parkinsonova choroba.
0
www.ZIVOTPO.sk
